Tvoja láska je silnejšia ako smrť. Tvoja láska je silnejšia ako smrť (kolekcia) Maria Sadlovskaya Tvoja láska je silnejšia ako smrť

* * *

Jaspisové korálky

Kedysi, za starej vlády, sa na tomto mieste skladovali všelijaké veci pre potreby vojenského útvaru. V lete ožil život: bol otvorený zdravotný tábor pre školákov, deti vojenského personálu, nazývaný „Zvezda“.

Pre novú vládu tu boli od času začiernené drevenice a na nič nepoužiteľné. Písmená „Hviezdy“, ktoré sa predtým strieborne trblietali na slnku, nadobudli špinavý sivý odtieň a stali sa úplne neviditeľnými. Niekto pri moci prišiel s nápadom otvoriť tu dom dôchodcov. Zlé jazyky hovorili, že jeden z náčelníkov musí niekam pripútať starú svokru ...

Čoskoro boli prehnité dosky vymenené za nové, steny boli zateplené a bola obnovená kanalizácia. Budovy boli natreté po objavení zásoby farieb v jednej z kôlní. A predtým opustené domy sa opäť zaiskrili a lahodili oku.

Riaditeľom bol vymenovaný úradník regionálnej správy Igor Vasilievič Kružkov. Bol rád-šťastný, pretože čoskoro musel odísť do dôchodku, a dúfal, že bude pracovať na svojom novom mieste.

Obsluha a zdravotnícky personál boli rýchlo identifikovaní: nezamestnanosť v regióne prekvitala, rovnako ako inde.

Otvorenie podniku bolo tiché a nepostrehnuteľné. Nebol ten správny čas na oslavy: mnohí sa ešte nespamätali z takzvanej „perestrojky“. Úradníci z okresu preto predstavili riaditeľa, všetkým podali ruky a ponáhľali sa na odchod.

Do ústavu začali okamžite vstupovať prví obyvatelia.

Ľudia boli rôzni: prežili mŕtvicu, invalidi od narodenia a jednoducho starí ľudia, ktorí sa nevedeli obslúžiť. Aj keď to nikto z nich nepriznal.

- Syn dokončuje stavbu, ešte troška zostáva a príde po mňa. Zoberie domov, - Natalya Fedorovna Kizlyakova každý deň informovala svojich spolubývajúcich. Starala sa aj o seba a dokonca sa snažila pomáhať opatrovateľkám pri upratovaní izby.

V záznamoch sa dom dôchodcov ešte označoval starým názvom školský tábor Zvezda. Potom „zhora“ prišiel urgentný návrh na premenovanie inštitúcie, aby sa nepropagovali niekdajšie symboly.

Igor Vasilich, vďačný súčasnej vláde, spolu so svojou manželkou Valyushkou vymysleli názov „Západ slnka“ pre dom dôchodcov. Tichý, krotký „Západ slnka“ nahradil „Zvezdu“, ktorú rozdáva proletariát. Igor Vasilich, hrdý na svoje autorstvo, právom očakával povzbudenie od svojich nadriadených. No nečakane prišla do jeho kancelárie delegácia obyvateľov jemu zvereného ústavu, čomu bol úprimne prekvapený.

Delegácia bola pestrá, počnúc jednonohým dedkom Petrom o barlách a končiac vždy spievajúcim bláznom Vadikom. Svižná a milovaná zdravotná sestra Nastya prehovorila z chodcov:

- Igor Vasilievich, každý požaduje pre náš útulok iné meno! - (Starí ľudia vytrvalo nazývali inštitúciu "úkryt") - Nikto nechce tento "západ slnka". A niektorí sa dokonca boja! .. Toto nie je božské!

Potom Nasťa s nevinným výrazom na tvári pokorne navrhla:

-Vážený Igor Vasilievič! Tu sme sa poradili a rozhodli: nech sa náš dom volá „Úsvit“. Starší ľudia sú zvyknutí vstávať skoro, za úsvitu...

Všetci s očakávaním pozreli na riaditeľa. Ten sa znepokojene zamračil, v duchu niekoľkokrát vyslovil slovo „Úsvit“ a keďže nenašiel analógiu s „proletariátom“, súhlasne prikývol hlavou. Nasťa sa pozrela späť na svoju letku a zámerne nahlas povedala:

- Vidíš, hovoril som ti, že náš riaditeľ je chápavý človek!

Prijatie nového nájomcu bolo vždy udalosťou pre každého.

Dnes bolo privezené nové obydlie z najbližšej dediny Zoryanskoye. Stará bola slepá. Sprevádzal ju predseda obecnej rady a mladé dievča Káťa. Kým vrchná sestra Varvara Polikarpovna vypĺňala dokumenty, Káťa odtiahla Nasťu nabok a vzrušene prehovorila:

- Baba Ksenya nechce, aby jej dcéry vedeli, že oslepla. Bojí sa, že si ju odvezú domov do zahraničia, tam žijú. A priznala sa mi, že na niekoho čaká. Čaká sa už dlho. Preto nemôže odísť. V skutočnosti bude mať čoskoro osemdesiatku, možno nie je niečo v poriadku s jej hlavou ...

Káťa sa cítila trápne, chvíľu mlčala a potom pokračovala:

- Má kabelku s písmenkami, nepustí ju z ruky. Požiada, aby jej prečítal nahlas. Je tu posledný list, ktorý som sám napísal, akoby od Natašinej dcéry. Pretože babka každé ráno stojí pri bráne a pozerá na mňa. Pracujem ako poštár. Dcéry nepíšu často. Ak si to prečítate znova, pridajte niečo vlastné. Napísal som narýchlo. A tamto prichádza predseda, presunieme sa domov... Áno! V pase Baba Ksenia je kus papiera s adresami dcér, dal som to. Keby niečo. Dobre, buďte tam!

Sestra Nasťa priviedla Ksenia Ivanovnu do piatej miestnosti. V rohu za dverami bola prázdna posteľ, kde sa usadila Ksenyina stará mama. Všetkým sa to hneď páčilo. Hneď prvý deň sa mi podarilo povedať, že nie som sám, nie, nie! Sú dve dcéry, ale žijú ďaleko ... Všetci si všimli, že Ksenia Ivanovna vôbec nevidela. Rozlišuje iba svetlo žiarovky. Preto som skončil tu.

-Keby moje dcéry vedeli, že som oslepol, prišli by a hneď by ma odviedli! Ale nepriznám sa. Nechajte ich žiť v pokoji.

Valentina Petrovna, ako vždy v zlej nálade, sarkasticky natiahla:

- Chápem! Dcéry a synovia odtiaľto odvedú všetkých. budem sám. Nikto ma nezoberie... A urobia správnu vec! Kto potrebuje, aby som bol nechodiaci na invalidnom vozíku?!

Babička Kizlyakova nemohla odolať:

- Prepáč, Petrovna! Viem, že si pracoval v duševnej práci. Ale prečo taký hnev - nerozumiem! Nedovoľte ľuďom radovať sa!

Sama Kizlyakova považovala za svoju povinnosť ráno nastaviť náladu svojim susedom. Začala príbehom, ktorý videla v noci vo sne:

- Môj Yurik konečne dokončil stavbu domu. Príde po mňa na striebornom aute ako riaditeľ sirotinca a ja so synom odchádzame z domu, kašlala som a zobudila som sa!

Valentina Petrovna neochotne poznamenala:

- Už si to povedal niekoľkokrát! Zabudol si?

- Tak sa to splní! - rýchlo sa našiel rozprávač.

Sen Kizlyakovej bol v rukách. K večeru do ich izby vtrhol muž neurčitého veku s modrinou v polovici tváre. Stopy ťažkého života sa odzrkadlili aj na jeho roztrhnutom, opuchnutom uchu. Tupými očami sa rozhliadol okolo všetkých, zastavil sa na Kizlyakovej, klesol na najbližšiu stoličku a so zapleteným jazykom povedal:

- Tu, poď... Mami, pomôž! Daj mi peniaze!

V miestnosti viselo ticho. Ženy sa na seba pozreli. Niekto sa opýtal:

- Pre koho je to určené?

Odpoveď našla Valentina Petrovna:

- Toto je naša Kizlyakova. Tam, na dvore, musí byť strieborné auto?

Nikto sa neusmial. Všetci súcitne pozreli na Kizlyakovú. Akosi sa odrazu scvrkla, skrátila, bezmocne hľadela z jednej ženy na druhú... Po pauze skazene povedala:

- Áno, toto je môj Yurik.

Yurik, ktorý sa v tom momente zakorenil, sa vzchopil a pevne pozorujúc jeho záujem, ako najlepšie vedel, výrečne potvrdil:

- Áno! Ja som Yura! Maman, dlho som neprišiel, vážim si to! Máte svoj dôchodok, dajte ho! Nie každý počíta v účtovníctve, viem! ..

Kizlyakova vytiahla spod vankúša uzol, odvrátila sa od syna a začala ho rozväzovať. Ruky sa jej triasli, nedalo sa ju odviazať. Smädný Yurik netrpezlivo povedal:

- Nerozväzuj sa! Urobme to, potom to rozviažem, “a natiahol ruky pre uzol.

Ale zrazu do dialógu vstúpila tá istá Valentina Petrovna. Priviezla na invalidnom vozíku blízko Jurika, takmer mu udrela kolesom nohu a veliteľským tónom bývalého školského učiteľa telesnej výchovy vydala:

- Dostanete peniaze presne za lístok na cestu domov. Viac na chlieb. Na ostatné - zarobíte si sami! Ešte raz v tomto stave prídeš za mamou, osobne odovzdaj polícii!

Yurik sa rozhliadol a hľadal spravodlivosť. Keďže ju nenašiel, upadol do hlbokej skľúčenosti, ale potom sa jeho pohľad opäť vrátil k drahocennému zväzku a už bol s ním pevne spojený.

Valentina Petrovna sa otočila ku Kizlyakovej a potichu povedala:

-Daj, Nataša, ja sa odviažem! - a odovzdajúc peniaze do Yurikových rúk, dodal:

- Nabudúce bude poznámka fyzická! Nepozeraj, že som na invalidnom vozíku! pochopené?

Počas diskusie sa nová Ksenia Ivanovna s nádejou v hlase pravidelne pýtala:

- Niekto k nám prišiel? Nič nevidím, len počujem mužský hlas ... Nie, pravdepodobne, to nie je pre mňa ...

* * *

Chýr o útulni Zorka sa po čase rozšíril aj za okres. Účtovné oddelenie malo dlhý zoznam ľudí čakajúcich na voľné miesto. K tehlovému domu, kde sídlila administratíva, som musel pristaviť ďalšiu izbu. To umožnilo mať voľné miesto na sklade.

Objavili sa tu staromilci, ktorí sa snažia o poriadok vo svojej malej spoločnosti. Jedným z nich bol aj jednonohý starý otec Petro Nikolajevič, ktorý chodil o barlách. O druhú nohu prišiel pred desiatimi rokmi po tom, čo ho zrazilo auto. Po smrti manželky dom predal a odišiel bývať k synovi a neveste. Ale cítil sa nadbytočný a požiadal, aby sem prišiel.

Postupom času sa na stopu majiteľa dostal jeho pes Borman. Aby sa vyrovnal majiteľovi, skočil na tri nohy: nebola tam žiadna polovica prednej laby. Ako povedal Petro Nikolajevič, Bormann raz padol do pasce.

Vedľa stodoly, kde predtým vybavil špajzu, postavil dedko búdku pre svojho miláčika a Bormann sa cítil ako majiteľ územia, ktoré mu bolo zverené.

V lete sa Petrov starý otec a pes postavili „v noci na hliadku“. Čo strážili - nikto nevedel, vrátane nich samotných. Ráno po raňajkách sa Petro Nikolajevič s pocitom splnenej povinnosti po „nočnej šichte“ pobral spať do svojej izby.

Do ich pokojného, tichého úkrytu z času na čas prišiel „nešvar“. Prijala ju vrchná sestra Varvara Polikarpovna.

„Trouble“ sa na území sirotinca dlho nezdržiavali. O pár hodín prišla dodávka z okresnej nemocnice a nebožtíka odviezli. Potom chvíľu všetci chodili stratení a vyhýbali sa pohľadu jeden druhému do očí. Potom prišiel nový obyvateľ a život sa vrátil do svojich obvyklých koľají.

V piatej izbe sa stalo zvykom, že večer, keď nikto nebol chorý, po večeri niečo povedať. Nie každému to bolo povedané. Baba veru zvyčajne mlčala, ale so záujmom počúvala ostatných.

Nebolo akceptované spochybňovať. Nebolo akceptované ani „plakať“. Po Jurikovej návšteve sa babka Kizlyakova pokúsila posťažovať, ako bol vychovaný sám, ale vždy ostražitá Valentina Petrovna okamžite vykríkla:

- Prestaňte tu prepúšťať mníšky! Toto nám ešte nestačí!

Všetci stíchli a Petrovna pokračovala v téme a navrhla:

- Každému povieme niečo vtipné, čo ťa rozveselí. Zajtra vám porozprávam o príhode na hodine telesnej výchovy v mojej desiatej triede. Doteraz si každý pamätá!

Ksenia Ivanovna, ako keby dostala úlohu, sa pokúsila nájsť niečo zábavné vo svojej minulosti - nefungovalo to. Hoci obraz, ktorý sa mi objavil pred očami, bol taký jasný, že žena dokonca zatvorila oči ...

* * *

Začiatok roku 1942. Ľudia zamrznutí v očakávaní: Nemci sa čoskoro objavia. Pamätám si, že túto správu zo susednej dediny ako prvá priniesla Polkina Anisya, ktorá informovala o nemeckej polícii umiestnenej v susednej dedine Ozerki:

- Zdá sa, že polícia je nemecká, ale policajti sa verbujú z našej. A ich šéf je aj náš. Nejaký Boychuk. Dievčatá povedali, že sú mladé a veľmi pekné.

Anisya sa zhlboka nadýchla a zhrnula:

- No, zdá sa, že povedala všetko!

Pamätám si, že starý otec Zakhar v záchvate vlastenectva kričal:

- Hlavná vec nie je fešák, ale zradca! Takéto je potrebné zavesiť!

Jeho žena Nasťa sa potom zľakla:

-Drž hubu, ty starý blázon! je ti to jedno?

Obrátila sa k susedom, prosebne sa pozerala všetkým do očí a ospravedlňovala sa:

- Nepočúvajte ho, ľudia, dnes ráno vypil pohár mesačného svitu, takže nevie čo!

Potom schmatla odpočívajúceho starého otca za rukáv a odtiahla ho domov so slovami:

- Sovieti nesadili, tak zabijú blázna s Nemcami!

Nemci sa ukázali na druhý deň. Ich kolóna kamiónov a tankov s čiernobielymi krížmi zastala pred obecným zastupiteľstvom. Ľudia, ktorí sa schovávali v domoch, odťahovali rohy závesov na oknách a nakukovali. Ksenia si pamätá, že Nemci začali niečo vyhadzovať zo svojich áut na cestu. Všetci začali vychádzať na nádvoria a opatrne sa obzerali. Postupne sme sa približovali ku kolóne. Na zemi pod nohami ležali svetlé fľaše kolínskej vody a čokoládové tyčinky. Toto vyhadzovali Nemci z áut.

Neznámy neznámy muž v pevných čižmách a jazdeckých nohavičkách veľkoryso vysvetlil:

- Môžete si vziať kolínsku, čokoládu. Vojaci vám to hodili.

Potom sa Kolkovi podarilo vyzdvihnúť fľašu kolínskej. Dlho tam bola prázdna fľaša pomaľovaná svetlými kvetmi. Ksyusha sa prispôsobila nalievaniu čistej vody, po chvíli z fľaše vychádzala vôňa podobná kolínskej ...

Potom po schodoch nákladného auta vystúpil nemecký dôstojník s úmyslom porozprávať sa s ľuďmi, keď zrazu všetku pozornosť pritiahol nezvyčajný sprievod. Ksenya si spomína, ako s kamarátkou Zinou dokonca otvorili ústa. A nielen oni.

Dedko Zakhar v čižmách vyleštených voskom a v bielej košeli s podbradníkom vyšívaným krížikom na roztiahnutých rukách držal bochník čierneho chleba, navrchu posypaný štipkou soli. Spod bochníka viseli dva konce uteráka vyšívaného kohútmi. Jeho manželka Nasťa opatrne nakukla cez dedkovo rameno a oboma rukami jemne niečo podopierala v širokej zástere. Dedinčania vrhali zmätené pohľady od starého otca Zakhara na Babu Nasťu. Blázniví Nemci sa pre každý prípad chopili samopalov. Dlhú pauzu prerušil starý otec:

-Milí naši páni, Nemci! Sme radi, že ste konečne prišli! Ale ani nie je čo stretnúť takých milých hostí! Títo... (tá žena bolestivo štuchla môjho starého otca do boku a on nahradil to obscénne slovo) prekliati Sovieti nám všetko zobrali. Tu si vezmite aspoň bochník chleba a tucet vajec!

Baba Nasťa mala vajíčka v zástere. Po manželovom prejave sa osmelila a slávnostne pristúpila k dôstojníkovi. Pozrel sa v nemom úžase na vajíčka v zástere a spýtavo sa pozrel na prekladateľa, muža v nohavičkách. Prekladateľ zachránil situáciu. Vzal som chlieb od dedka a podal som ho vojakom, Nemec zoskočil z auta, podišiel k Babe Nasti a dal mu vajíčka do prilby, pričom som niekoľkokrát opakoval: „Zer gut“.

Ksyusha a Zina sa báli nahlas smiať a zakryli si ústa dlaňami. Potom však nebolo do smiechu. Pan dôstojník stále hovoril. Nikto nerozumel nemecky, len počúvali hrdelné zvuky iných. Potom som bol unavený... Potom prekladateľ prečítal, čo povedal Nemec:

- Od tohto dňa vo vašej obci pôsobia nemecké úrady. Ak sa niekto pokúsi ublížiť Nemcom, bude zastrelený. Každé nádvorie by malo pomôcť nemeckým vojakom z vďačnosti, že vás oslobodili od Sovietov. Môžete poskytnúť pomoc vo forme proviantu, ako sú: vajcia, slanina, sliepky, husi atď. A ďalej. Nemecké velenie oznamuje nábor mladých mužov a žien, ktorí chcú pracovať pre dobro veľkého Nemecka. Od zajtra sa v obecnom zastupiteľstve začnú prihlasovať záujemcovia. Ak splníte všetky požiadavky pánov Nemcov, nikto sa vás nedotkne. Dnešným príkladom je hostiteľ, ktorý vojakom ponúkal chlieb a vajcia. Menujeme ho za vášho riaditeľa...

Ksenia si spomenula, ako Baba Nastya úctivo vzala svojho starého otca za ruku a dôstojne pochodovali na svoj dvor ...

A potom sa začala zásielka do Nemecka. Mama obliekla Ksyushu do roztrhanej mikiny, hlavu jej omotala starou látkovou vreckovkou, aby jej bolo vidieť len nos a oči. Pre každý prípad som si namazal nos sadzami a spýtal som sa mladších detí:

- No, ako vyzerá naša Ksenka ako starenka?

Ksenia, ako mohla, odolala, mladší brat a sestra so smiechom odpovedali:

- Mami, keby sa nehýbala, bola by presne ako strašiak, ktorý stojí v našej záhrade.

Nielen v Xeniinej rodine, ale aj v iných sa skrývali mladé dievčatá, oblečené v handrách, aby boli menej nápadné... A Anisyin príbeh sa vryl do Ksyushovi duše - vidieť tohto krásavca. Pozrite sa, šéf polície! Zradca, však? Ako sa má starý otec Zakhar? Boychuk je jeho priezvisko, ale nevie, ako sa volá... Čoskoro som to musel zistiť.

Hrbatá Lenka, mladšia sestra Zinaidy, zadýchaná, vbehla do domu a vyhŕkla z dverí:

- Schovaj sa, Ksyunya, rýchlo! Nemci chodia po domoch, píšu do Nemecka. Teraz u Babej Poľky sa na vás chystajú prísť! Zinka ma poslala k tebe!

Nestihli sa opýtať na podrobnosti, pretože sa otvorili dvere a vošli dvaja Nemci, jeden so samopalom. V chatrči všetci stuhli, hrbáč Lenka vyslovila myšiak a zakrývajúc si oči rukami, sadla si. Ksyusha klesla na lavičku vedľa nej. Matka od preľaknutia neudržala držadlo s hrncom v rukách a boršč tiekol tenkým pramienkom zo sporáka.

Keď vojaci videli nejaké ženy, uvoľnili sa, jeden rozložil list papiera a prečítal slabiky: "Ksenia Yavorski - a kto je tam?" Ksyushova matka Alexandra rozhodne vykročila vpred a všetkých zakryla. Pre presvedčivosť som zásteru natiahol aj oboma rukami do šírky. Obrátený hrniec v rúre ju nahneval a dodal jej odvahy:

- Ja som Yavorskaya! A do Nemecka nepôjdem, mám deti!

Nemecký vyjednávač horúčkovito mávol rukami.

„Deväť, nie, nie! Netreba mudrovať! Dievča je potrebné!

Prechádzal okolo Alexandry, priblížil sa ku Xénii a so zjavným potešením zvolal:

- O! Fraulein Ksenia! Píšem, že žiješ v Nemecku! Zajtra prídeš do obecného zastupiteľstva, tam bude auto!

Po odchode vojakov bolo v chatrči ešte dlho ticho. Potom Lenka, ktorá sa najprv opatrne pozerala von dverami, odišla domov... A Ksjushinova matka zrazu začala nariekať. Deti nikdy nevideli svoju matku, vždy sebavedomú, v takom stave. "Bolo by lepšie, keby plakala!" - pomyslela si Xénia. Ale Alexandra sa kolísala zo strany na stranu a chrapľavým hlasom, ako zaklínadlo, monotónne zamrmlala:

- Moja Vanyushka zomrela po fínsky, deti boli vychovávané samé, staršia Danya zomrela od hladu, Sasha a Petya boli odvedení dopredu a nepočuli dych! .. - nakoniec sa odmlčala a kňučala ako hladná Zhulka na dvore reťaz:

- Teraz Senku odnesú, a toto je posledná nádej-ach-ach!

Kolja a Lída sa k sebe v strachu túlili a prosebne hľadeli na svoju staršiu sestru.

* * *

Teraz by sa to Ksenia Ivanovna pravdepodobne neodvážila urobiť. Avšak, kto vie? A potom ...

Začala sa rozhodne obliekať, no nie len tak nejako, ale obliecť sa do všetkého najlepšieho. A nakoniec si vlasy učesala ako predtým: na čele sa jej zvlnili do kučier. Predtým ho schovala pod špinavú vreckovku. Alexandra a deti sledovali Ksyushu všetkými očami - kde bola? Matka zavrela dvere, ešte sa nespamätala zo vzrušenia a žalostne povedala:

- Nepustím ťa dnu!

- Mami, ja nejdem do žiadneho Nemecka! Teraz ma pustite a nebojte sa! Všetko bude v poriadku!

A šla a vybrala si svoj osud ...

Uplynulo veľa rokov, počítajte celý svoj život a Ksenia stále nechápe, čo ju vtedy viedlo.

* * *

Ponáhľala sa na obecnú radu v nádeji, že tam nájde policajného šéfa. Xenia to naozaj potrebuje! Boychuk je jeho priezvisko. Potrebujeme ho súrne vidieť a povedať, že nemôže ísť do Nemecchin, jej matka to nevydrží. Deti sú o tom dnes presvedčené...

Do kancelárie jej zatarasil cestu Nemec so samopalom. Nepamätá si ako, ale aj tak prišla. Posadil sa za stôl. Okamžite som si uvedomil, že pred ňou je šéf. Ale aby nejako začala konverzáciu, spýtala sa:

- Si Boychuk?

"Ja," súhlasil. -A kto budeš a s akou otázkou?

- Som Yavorskaya Ksenia. Na zozname pre prácu v Nemecku. Nemôžem ísť, deti sú malé a mama je chorá.

Šéf pri stole sa neveriacky spýtal:

- Koľko máte rokov, že ste už stihli porodiť deti?

Ksenia zmätene mávla rukami:

- Ach, čo si? deti zatial nemam. Toto sú môj mladší brat a sestra.

Dievča cítilo, že potrebuje niečo iné: veľa detí a matiek bolo chorých... Na čo mohla myslieť?

- Nemám peniaze na zaplatenie, ale vezmi si šnúrku korálok, sú drahé. Bolo ich päť, ale mama ich v rámci hladovky vymenila za chlieb a nechala mi len jeden, ako veno. ale nepotrebujem. - Dievča vytiahlo z lona handrový uzol, rozviazalo ho a položilo pred Boychuka šnúru jaspisu natiahnutú pozdĺž nej. Chlap sa zmätene pozrel z ružových kamienkov na dievča a pokračovala:

- Všetci hovoria, že pomáhate svojim ľuďom... Pomôžte aj mne, čo vás to stojí?

- Dokonca vás pustia, aby ste boli zastrelení!

A presne k dievčaťu:

- Kto to povedal? Kedy kde? Hovor!

Ksenia bola vystrašená, a čo je najdôležitejšie, uvedomila si, že opäť hovorí zlú vec, a spanikárila. Aby chybu nejako opravila, priznala:

- Sám si práve vymyslel... Odpusť mi!

A pred mojimi očami sa jasne postavili vystrašené tváre Lidky a Kolju a stratená tvár ich matky. A Ksyusha, akoby vo vírivke, vydal:

- Naliehavo si ma potrebuješ vziať! Potom ma, ako manželku náčelníka, nebudú voziť do Nemecka!

Zo strachu z toho, čo povedala, hovorila a hovorila, bála sa prestať:

- Nemyslite si, že si ma nikto nechce vziať! Andrei Matyushin ma naklonil pred odchodom na front - odmietol som. Odmietol aj Peťka, syna samotného Arsena Kondraticha, ktorého si naklonil!

Muž sediaci za stolom mechanicky prstami ohmatával zrnká korálikov ako ruženec a hľadel na dievča všetkými očami, ničomu nerozumel. A Ksenia nakoniec vydala posledný akord:

- A ja ťa neodmietnem!

- Smiešne! - zvolal iba chlap. Potom vybuchol do smiechu a cez smiech objasnil:

- Zatiaľ si ma sám navádzaš!

Xeniina tvár horela – dodnes si to pamätá. Nikto nevie kto, v duchu sa opýtal: "Pomoc! Aká hanba! No, nikto iný nepočuje!"

A muž pri stole sa stále smial. Potom jej to bolo jedno. Tak povedala a odišla:

- Dobre, žartoval som! Pošlite to aj do Turechiny! - Prikývla na korálky a hrdo dodala:

- Toto je pre vašu pamiatku!

A odišla. Doma bola ticho a vyhýbala sa pohľadom svojich príbuzných. Matka pozrela na svoju dcéru a žalostne si povzdychla.

* * *

Novopečený policajný šéf Aleksey Boychuk, ktorý zostal v kancelárii, bol úplne zmätený tým, čo sa stalo. Aké prípady sa stávajú s novou pozíciou! A dievča je vtipné. Aké je jej meno? Zdá sa, že Ksenia.

Boychuk vytiahol zoznamy, ktoré mal poslať do Nemecka, rýchlo našiel dedinu Zoryanskoye a skutočne si tam prečítal „Javorskaja Ksenia“. Oproti jej menu bol tučný kríž. Alexej bol oboznámený s niektorými konvenčnými znakmi a vedel, že kríže sa používajú na označenie pekných mladých dievčat, ktoré sa neskôr dajú k dispozícii oddeleniu, ktoré poskytuje dôstojníkov.

Áno, dievča bude musieť pomôcť. Alexej sa ironicky uškrnul: "Už len preto, že nie sme horší ako tunajší dôstojníci!"

Malo to aj iný dôvod. Boychuk mal vtedy „miláčika“ Valka. Dievča ho chytilo škrtením a vy sa jej len tak nezbavíte. Baba, samozrejme, je hotová, dokonca sa jej aj potešil, no neplánoval jej nič sľubovať! Áno, a je to pre neho nemožné. Je to zviazaný muž.

Ak teda manželstvo nie je skutočné, pomôže tejto dievčine Xénii tým, že sa s ňou ožení. Páčila sa mu, hoci bola celkom mladá – nemala osemnásť. Je dokonca škoda, že všetko nie je skutočné... Ale naozaj nemôže až do konca vojny.

Boychuk položil všetky papiere na stôl, varoval strážcu, že sa vráti, a odišiel k miestnemu prednostovi, dedkovi Zakharovi, ktorého dom stál vedľa dedinskej rady. Zoznamy na odoslanie do Nemecka boli zostavené v okrese s pomocou dedinských starších, čo znamená, že Zakhar mu povie, kde žije tá istá Yavorskaya.

Večer, keď sa súmrak prehĺbil, cválal jazdec na koni k domu Yavorských. Na dvore som zosadol z koňa, priviazal koňa k starej hruške a zaklopal koncom batogu na okno.

Všetci sa spočiatku nečakaného hosťa báli. Potom sa Alexandra, keď sa dozvedela, s čím prišiel, rozhorčila a rozhorčene zaútočila na nováčika:

- Povedz mi aspoň, kto si? kto je tvoj otec a matka? A ak si si prišiel nakloniť, tak kde je chlieb a soľ, kde sú dohadzovači, prečo sám?! Akoby prišiel k trampom do koliby! Ali si myslí, že ak je vojna, neexistujú žiadne ľudské zákony?

Alexandra sa zhlboka nadýchla a pokojnejšie pokračovala:

- Ksyushka Mám dievča z hornej police! Len keby som to nedal do akých rúk!

Matka začala ohýbať prsty na rukách a počítala, kto jej dcéru navádza, no odmietla.

- A to všetko preto, že všetci muži sú neslušní! A my, Yavorskí, sme zo šľachtického rodu!

Hosť, ktorý prišiel, bol to Boychuk, sa pokúsil preniknúť do rozhovoru:

- Počkaj, matka! Budú dohadzovači a chlieb. Medzitým chcem získať váš súhlas!

- Nazývať ma matkou je priskoro! Ešte nie si môj zať!

Ksyusha nebol ani živý, ani mŕtvy. Potom, presvedčená, že Boychuk si ju skutočne prišiel nakloniť na jej vlastnú žiadosť, išla ho zachrániť:

- Mami, ja ho poznám. Pomôže nám. Pomôže mi, aby som nebol poslaný do Nemecka!

Alexandra si odmietavo odfrkla a spýtala sa:

- Aký druh depky je taký dôležitý?

Zrazu sa prerušila uprostred vety a pozrela na hosťa. Potom s pretiahnutým napätím povedala bez toho, aby od neho spustila svoj húževnatý pohľad:

- Počkaj-čakaj-a to si ty...?

Všetci stíchli a nastalo ticho. Ksenia sa bála povedať slovo a očakávala, že Boychuk odpovie. Na jej prekvapenie bol chlap zmätený, začervenal sa, akoby sa ospravedlňoval, odpovedal:

- Áno to som ja. Stalo sa. Musel som súhlasiť.

Alexandra povedala úplne nemožným, zvláštnym tónom:

- Boh je tvoj sudca! A nechajte nás na pokoji!

Potom odišiel. Ale na druhý deň prišiel znova.

* * *

Na oddelení, kde bola Ksenia Ivanovna, bol poobedný kľud. V tomto čase sa obzvlášť ostro pripomenula minulosť. Žena si myslela, že by o svojom sobáši mohla povedať susedom. Samozrejme, nie všetko bude povedané, ale selektívne. Keď sa všetci zobudili, Ksenia slávnostne oznámila, že dnes večer je na rade ona, aby povedala vtipný príbeh.

- Poviem vám, ako som sa oženil. Samozrejme, bolo to už dávno.

Nikto sa nezačal hádať o predpise a rozprávač pokračoval:

- Môj manžel ma ukradol. Posadil ho pred seba na koňa a večer ho odviezol do susednej dediny k sebe... Ale pretože mama bola prísna, nedovolila mi vziať si Aljošu. Oddýchla si a nedalo sa ju nijako prosiť.

- Prepáčte, ale pravdepodobne ste už čakali na dieťa? spýtala sa Natalya Fjodorovna kladne.

- Nie! Oženil som sa s Aljošou ako dievča, “namietala Ksenia s plachou dôstojnosťou. Chvíľu premýšľala a potom pokračovala:

- Naozaj som si ho mala vziať!

Horúčkovo premýšľala, ako v príbehu obísť skutočnosť, že jej manžel slúžil u Nemcov. Rozhodol som sa skrátiť svoj príbeh a zamerať sa na vtipnú príhodu:

- Môjmu bratovi Kolyovi sa ženích veľmi páčil. Mal vtedy, daj mu Božiu pamiatku, asi dvanásť rokov. Vtedy môj Aljoša jazdil na koni, vtedy ešte neboli autá. Kôň sa volal Kochubey. A môj brat mal sen - jazdiť na Kochubei. Kôň bol naozaj nezvyčajný. Všetci ľudia, dokonca aj v susedných dedinách, poznali Kochubei a čudovali sa, odkiaľ sa taký pekný muž vzal. Staré babky si šepkali, ako keby Alexej položil dušu diablovi za koňa. Je to samozrejme hlúposť, ale skutočnosť, že Kochubey viac ako raz zachránil život svojho pána, je pravda ...

- Zaujímavé, Ksenya, povedz to, ale poďme smiešne. Taká bola dohoda, inak naša Vierka už začala chrápať.

Vera, ktorá rada rozprávala o svojich husiach, sa triasla, pretierala si oči a ospravedlňovala sa:

- Nie nie! nespím! Pred svetlom zatváram oči, aby ma nebolelo. Počujem všetko!

Počas pauzy Ksenia premýšľala o tom, čo povedať, a pokračovala:

- To znamená, že môj Alyosha ma priviedol k nemu domov. Žil s mamou a staršou sestrou Pavlinkou, otec nie - zomrel už dávno. Bol som obdarovaný cťou, hovorí sa, manželka moja, neurážaj sa. Svadba bude neskôr ... Svokra si uvedomila, že niečo nie je v poriadku, začala šťouchať. Keď som zistil pravdu, poslal som Alyosha okamžite k mojej matke, aby ju požiadal o odpustenie. Ale neurazil som sa, nie. Na druhý deň išiel Alexej do našej dediny, potichu sa stretol s Kolkou. Môj brat bol šikovný chlapec. Bol to on, kto poradil Alyosha, aby predstavil budúcej svokre ... sleďa:

- Len, strýko Lesha, hľadajte hrubšieho sleďa. Chrbát ryby je široký. Mama ju veľmi ľúbi! Potom má dobrú náladu a so všetkým súhlasí ...

Moja matka, pre ňu kráľovstvo nebeské, zo všetkého najviac milovala slede. Kde sa to však v tom čase dalo nájsť? Alyosha to vytiahol. Svokra nás vybavila. Do kabelky som si dala darčeky: chlieb a soľ a hlavne sleď. A tak večer osedlal Aljoša Kočubei, posadil ma pred seba a cválali sme do Zorjanského. Kolka už čakal na dvore, hlavné bolo, aby dohliadal na Kochubeia.

Alyosha a ja sme vošli do domu. Okamžite som si kľakol pred mamou a môj manžel najprv rozložil darčeky tak, aby bol sleď viditeľný ...

Mama nám samozrejme odpustila a požehnala nás. Prijímala naozaj všetko. Potom povedala Aljošovi:

- Áno, dal by som Ksyushku bez sleďa. Prežil si s ňou celý týždeň ako s manželkou. Kde to teraz môžem pripojiť? Vezmi to! Ale ďakujem za sleďa, prosím! ..

- Ksyusha, bola predsa svadba? spýtala sa Kizlyakova so záujmom. - Ale viem, aké to bývalo prísne! Keď už som bola s mužom, nie je pre teba žiadna svadba! Takže párty je len pre najbližších.

Ksenia Ivanovna, unavená spomienkami, už ľutovala, že začala rozprávať tajomstvo, zakrátko skončila:

- Áno. Presne to sa stalo. Párty.

Všetci stíchli, cítili podhodnotenie. Rozprávač sa otočil k stene s úmyslom odpočívať. Kizľaková smútočne vysmrkala do obrovskej vreckovky.

Hodina, ktorú Xenia milovala, prišla, keď všetci zaspali. Ona sama toho v poslednom čase veľa nenaspala, oprávnene veriac, že čoskoro zaspí na druhom svete. A tak, keď v izbe zavládlo ticho, bolo cítiť, že žije sama, vo svojom dome. Minulosť sa zmenila na realitu a zdalo sa, že jej život žije nanovo...

* * *

Všetci ju považovali za zradcu Aljošu. A ona si to najprv myslela. Ako - šéf polície celého okresu, neustále sa obtierajúci o nemeckých dôstojníkov!

Najmä matka Ksenia Alexandra v hneve pokarhala:

- Moji synovia bojujú proti policajtom a zradcom! Snáď už nežijú, Pane, neprines ich! - Alexandra bola široko pokrstená na obraze v rohu. - A sestra pôjde spať pod nemeckým poskokom!

* * *

Keď ju Aljoša priviedol do svojho domu, svokra, podľa okolností, prikázala Pavlinke, aby vo veľkej prázdnej spálni pripravila pre mladých posteľ. Ksyushove líca a oči horeli hanbou. Na minúty dokonca upadla do bezvedomia, a preto si nepamätala, ako skončila v spálni. Na posteli ležala hrubá perová posteľ a dievča sedelo, topilo sa v nej, nohy jej chýbali na podlahe.

Alexej, aby sa zamestnal, čistil knôt v petrolejke zapálenej na stole. V snahe nastoliť situáciu každý deň veselo povedal:

- To by bolo na smiech, keby niekto zistil, že ty a ja nie sme skutoční...

A stíchol. Niečo ho prinútilo znepokojovať a rozruchovať nadmieru. Práve toto neznáme „niečo“ ho nahnevalo. Ženy mu nikdy nechýbali. Pri jednaní s nimi bol bezstarostný. Niežeby mu tá posledná Valka nedala nejaké trápenia, ale aj tie vyriešil ľahko, behom chvíľky. Teraz jeho bývalá vášeň žije s chromým Paškom. Ako sa ukázalo, bude z neho rodiť. Prečo sa teraz trápi?

Mária Sadlovskaja

Tvoja láska silnejší ako smrť

Zbierka