Ahoj. Žiadam vás, aby ste mi pomohli, pretože vôbec neviem, ako mám byť a čo mám robiť. Mám už dosť dospelú dcéru, 22 rokov, ale niekedy mám dojem, že jej dospievanie ešte neprešlo. Faktom je, že v tomto veku moje dievča nechce absolútne nič a nezaujíma ho nič okrem počítača.
Po škole sa išla učiť a odišla od nás, no nakoniec, keď neukončila prvý ročník, bola vylúčená pre absenciu. Žiaľ, rodina je neúplná a nežijeme dobre, lebo ona musela pracovať a študovať a nakoniec z jej slov vyplynulo, že na oboje jednoducho nemala čas, navyše ju to k profesii neťahalo. . Povolanie si vybrala sama, keďže verím, že je to jej vec a každý si môže slobodne vybrať, čo má rád a čomu sa bude v budúcom živote venovať. Po roku sa vrátila domov, viac sa neučila, ale pracovala.
Pred šiestimi mesiacmi dala výpoveď s argumentom, že je unavená a už nemôže na tomto mieste pracovať a všetko ju tam dráždi. A teraz je moja dcéra už pol roka doma. Novú prácu si ani nehľadá, a pokiaľ som dobre pochopila, ani neuvažuje o štúdiu. Na otázku, čo si vo všeobecnosti myslí do budúcna, nechce odpovedať, reaguje agresívne s argumentom, že to nie je moja vec, alebo sa zatvorí a niečo nezrozumiteľne zamrmle. Ale tak sa žiť nedá, čas plynie, treba si nejako zlepšiť život a nad niečím premýšľať.
Sedí celú noc za počítačom, spí celý deň. Zobúdza sa a znova pri počítači, doma nepomáha, neberie si nič na upratovanie, umývanie riadu a ani sa nestihne s týmto počítačom najesť, už sa zmenila na trieska. Našiel som tam zopár virtuálnych ľudí, ktorí s nimi komunikujú. Ani nos nevystrčí na ulicu, až na to, že keď ju nútim ísť do obchodu, s nikým nechodí, nekomunikuje, chápem, že nie sú kamaráti, ani chlapec. , niekedy sa zdá, že chlapi o dcéru vôbec nemajú záujem. Mimochodom, pred dvoma rokmi som sa nechal uniesť japonskými karikatúrami a rockovými skupinami, (myslím, že toto je koreň všetkého zla) snažím sa ich vo všetkom napodobniť, ostrihať si dlhé vlasy do niečoho neurčitého, ani neviem nazvite to strih, zafarbite to na čierno, obliekate sa takto, že je úplne nemožné pochopiť, akého pohlavia je daný tvor. Na všetky moje otázky a pokyny reaguje mimoriadne agresívne, kričí, aby ju všetci nechali na pokoji. Podľa nej ľudí nenávidí a nechce sa s nimi skontaktovať. A vo všeobecnosti nechce nič, ani pracovať, ani študovať, ani zakladať rodinu, pretože ju nič nezaujíma a toto všetko považuje za zbytočné. Navyše v čistom texte. Už som sa s ňou pokúšal rozprávať v dobrom aj zlom. Niekedy to nevydržím a zvýšim hlas. nadávať. Moja dcéra kričí, že ma nenávidí, pretože som ju porodila a že som o to vôbec nežiadala. Mám pocit, že má nejaké problémy, ale nemôžem nič robiť, keďže je úplne uzavretá a nedá sa cez ňu dostať. Dnes sme sa opäť pohádali, je to ťažké. Možno som nedokonalá matka a venovala som jej málo času, mám veľmi temperamentnú a ťažkú ​​povahu, no napriek tomu ako každá matka svoje dieťa milujem a chcem pre neho to najlepšie. Ako byť? Ako pochopiť, čo je v hlave vašej dcéry a ako jej pomôcť?

Veľmi zaujímavá situácia. Brat tak sedí snáď už 3-4 roky (má 23 rokov). Jediné, čo sme zatiaľ dosiahli, je poslať ho do práce a potom na pol dňa (plat nie je veľmi dobrý). Zrušili internet, ale pokojne ho obnovili, tk. Mám nejaké peniaze, na ulici som našiel telefón (má šťastie))), nepotrebuje oblečenie, má pocit, že ide do práce pešo, skrátka môže vypadnúť, ako sa len dá. Kričí na nás, posiela ju do hája, nechá si narásť vlasy, naopak, ako chalani z anime, nie sú tam žiadne dievčatá. Zdá sa mi, že je tým všetkým uzavretá pred vonkajším svetom a pred všetkými problémami. Povolanie si vybral aj sám, no sotva doštudoval. Toto všetko (práca a štúdium) sa nejako rozhodol, pod naším tlakom. Napriek tomu všetkému mu rodičia stále kupujú veci a stále mu pomáhajú. Teraz sme ho nechali samého. Mama hovorí, dobre, nech nejde cez kríky s fľašami, niekedy dá otec prednosť, ale ja som skóroval. Vo všeobecnosti sa už cítim dobre, aspoň niekto zostane s mojou matkou, ak odídem)). A tak ma tiež zaujíma, ako sa to dá vyriešiť)